IURIS HOUSE – dom s príbehom, ale aj postojom
| Miesto: | Panenská ul. 6, Bratislava |
| Investor: | IURIS GROUP |
| Generálny dodávateľ: | ise s. r.o. |
Administratívna budova z našej dielne – IURIS HOUSE – patrí k našim najoceňovanejším zrealizovaným projektom. Bola nominovaná na hlavnú cenu STAVBA ROKA 2006 a získala Cenu Stavebnej fakulty STU v Bratislave za uplatnenie poznatkov vedy a techniky v rekonštrukcii stavebného diela. O zaujímavom príbehu a tvorivej spolupráci medzi stavebnou firmou, investorom a projekčnou kanceláriou sa rozpovedal architekt Ivan Kubík, pre ktorého je táto budova celoživotnou „srdcovkou“:
V dnešnej uponáhľanej dobe sa ani dobré priateľstvá pri realizácii stavebného diela neposilnia, ale väčšinou rozpadnú. V tomto prípade to bolo inak. Spočiatku to bola zvláštna situácia v tom, že som nepoznal investora – ten chcel spoznať mňa.
A tak sme sa postupne ľudsky zbližovali s konateľmi investorskej spoločnosti a budúcim zhotoviteľom Otom Bortlíkom.
Spolu sme v Starom Meste začali lúštiť tajničku príbehu z minulosti tohto kedysi vinárskeho domčeka, z ktorého sa postupne stal nájomný dom. Noví majitelia sa s dôverou obrátili na mňa, aby sme z toho niečo urobili, lenže spočiatku som odporučil, že dom sám osebe nikdy nebude fungovať.
Bol to dlhý úzky pás s miniatúrnym vchodom do garáže – tak na jednu káričku. Dnes totiž už ľudia majú veľké autá a v podzemných garážach je 34 áut, ktoré pritom nie je vidieť. Postupne som však menil názor, zmocňovala sa ma téma a začal som dom v „schliemannovskom“ duchu odkrývať po kultúrnych vrstvách. Nad historickú časť som potom prekvapujúco nadstavil sklenený kubus ako súčasný prvok a zároveň vyhlásil, že tam budem mať ateliér – teda, že Kubík bude v kubuse. Konateľky sa pri tomto predstavení projektu drgali na pavlači a pýtali sa: „A ty si to vieš predstaviť?“ Ubezpečil som ich, že to bude dobré.
V tom priestore som strávil vyše desať rokov a veľmi rád sa tam vraciam aj teraz. Je to súčasť mestského parteru, je tam zeleň, dá sa ísť do koruny stromov, žije to vlastným životom a je fajn pocit, že v Starom Meste existuje enkláva pokoja. Pevným článkom trojuholníka architekt-developer-realizátor bol Oto Bortlík z firmy ise, ktorý budovu tak miloval, že keď sme niečo potrebovali zistiť, tak neotvoril mapu, ale vyšiel na žeriav a na dlhý výložník tak, že doteraz mi z toho naskakujú zimomriavky.
Často sme sa stretávali aj v nedeľu, prebrali sme, čo budeme robiť zajtra, a budova postupne vznikala ako sochárske dielo. Stará podstata sa očistila a pridávalo sa to nové, životaschopné. Pri súčasnej prechádzke interiérom je pritom zaujímavé, že každé okno ako keby bolo obrazovým rámom pre originálny obraz. Je to pestré ako mozaika a možno neskromne povedané, je to vzdialený bratanec hundertwasserových domov, ktoré sú síce niekedy až pózou, ale tu je to postoj.
Rozvážne a odvážne sme rešpektovali staré hodnoty, pričom sme sa neriadili len pamiatkarskými usmerneniami, ale hľadali aj príbeh. Darmo si však môžeme básniť, keď neexistuje symbióza s pánom staviteľom, s ktorým sa hľadá spoločná cesta, a to Oto vie. Nešli sme stále len do lacných riešení, aj keď samotná budova vyšla veľmi efektívne. Dôležité bolo komplexné riešenie.
Tam, kde bolo treba, tam sa investovalo – napríklad pri dezolátnych pivniciach, ktoré pochádzajú až zo stredoveku. Obnažená gotika s kamennými prvkami, osteniami a artefaktmi, nad tým je renesančná kultúrna vrstva (omietka) a potom barokovo-klasicistická nadstavba, ktorá už pripomína nájomný dom z konca 18. a začiatku 19. storočia. Potom to sto rokov chátralo a teraz, dúfajme, že dom čaká dlhý život a nový krvný tlak.
Je zaujímavé, že Panenská ulica je jednou z najkrajších a najzachovalejších ulíc v starej Bratislave. Možno aj preto, že nikto o ňu nemal záujem, tak pretrvala a aj v tomto veku je pôvabná.
Podobne to bolo aj s naším domom, ktorý čakal na odkliatie. Postupne som teda odkrýval, čo bolo na dome cenné, a tomu som dal vyniknúť.
Nebojím sa povedať, že tam boli všelijaké náhodné a „podenkové“ prídavky, ktoré sme vyhodili a zostali len stopy – akoby vykopávky z minulosti. Zmapovali sme všetko gotické a barokové, pričom bolo zaujímavé, že aj chudobný dom mal pomerne bohaté kamenné prvky (profilácia ríms, nadpražie, zvonovnica do hlavnej ulice).
Do toho sme na plné „pecky“ vniesli 21. storočie, ktorému dominovala sklenená „kocka-kubík“ s rozmermi 9 × 9 × 9 m. V tomto inšpiratívnom prostredí som mal ateliér, odkiaľ bol nádherný výhľad na celé mesto.
Iuris house je moja srdcovka – prvá láska je len prvá. Potom nasleduje vývoj, pričom vždy je najlepšia práca tá budúca. Je to ako so snami a povedané s pánom Lasicom, „sny sú na to, aby sa snívali“. Keď sa splnia, niet o čom snívať.
Takže mne sa pri Iuris house priblížila túžba, sen a skutočnosť. Ako keby chirurg do starého domu dal novú nádej a k tomu pristavil absolútne súčasnú vec.
Starý dom je povýšený na najkrajšiu časť domu ako úcta k starším. Celkovo je však objekt vývoja schopný v pôdoryse, lebo povedané Miroslavom Horníčkom „bývanie je príbeh“.
